Hľadím na seba. Minulosť mi siaha na ruky upäté do neba. Talizman na hrudi, od Teba dávny dar, čo všetko ten videl a so mnou spoznal. Chýba mi krajina bezpečia, v očiach jas a nekončiaca iskra. Chýba mi duša môjho druhu a uspanie do vedomia, že život dáva aj šancu druhú. Vidím odraz. Teba v sebe. Ako žiť sa dá ponížene.

Je to ako dnes, pred hodinou, pred minútou, pred malou chvíľou… Keď si ma hladil a prikrýval svojou perinou. Napájal túžbou nedočkavou a sýtil láskou dobroprajnou. Keby som vedela, že je to naposledy, nevstala by som, ani teraz, ani vtedy. Moje meno vryla by som Ti do brehov, a svoje oči darovala so všetkou nehou, aby si videl svet mojimi a ja nech už navždy […]

Až nebudeš mať čo na práci a na mysli vrásky, zaklop u mňa na srdci, vždy sa Ti oddá z lásky. Spoločne vojdeme v pamäti budúce, naše sny povstanú z popola na oheň, hrdlom nám bude tiecť ľahučký, tichý smiech a chvíľu šťastní sme… Až kým na svitaní vplávaš opäť do hmly, ktorej smer ja nepoznám, snáď vieš aspoň Ty sám, čo hľadáš […]

Pije víno od smädu po milej, pije slzy, čo mu zostali po nej. Zapíja nimi túžbu po milovaní, zabil nimi život svoj vysnívaný. Tulák, čo sa hojdá v karaváne dní, nepozná viac čas, ani hodiny. V potoku nenájde obraz svoj, len v divých očiach nepokoj. Pod holým nebom, naháňa vietor, vyznáva hviezdy na nebi. Nakŕmi vtáky, pohladí mraky a po nich […]

Raz uchopím moment z času, vložím si ho do dlaní. On vznesie ma na letnú lúku, kde sa vo večnosť premení. Potom (ne)konečne pozhoviem. Vdýchnem a zažnem pokoj. Do kolesa času viac nenačriem, rozplyniem sa navôkol. Duša z tela odomkne sa, perepúťou prejde. Sama s vetrom prepojená, zmierenie v ňom nájde. V tom jedinom okamihu, tráva tíško […]

Klopala Túžba na dvere, na dvere zamknutého domu. Vošla tak ku mne nezvane, priviedla Lásku k tomu. V ružových šatách odeté, sadli si za prestretý stôl. Z kvetov básne uvité, prikladali na môj bôľ. Krásne piesne mi spievali, na pravosť slov nič nedbali. A Bolesť v kúte odhodená, žiarlivo na ne zazerala. Vyhnala Pravda sestry dve, nechala si len […]

(do neba od Teba) Ešte raz uvidieť Tvoju láskavú tvár, z tej svetlej diaľky, kam si odišla. Položil by som srdce už na oltár, ak by mi Ťa Boh na chvíľku požičal. Ešte raz pohladiť Ťa mojimi očami a nájsť tak naposledy samého seba. Bosý prešiel by som sa potom horami, že mohol som uzrieť, na moment, Teba. Ešte raz vypočuť si tak Tvoje slová a v […]

Samote som sa oddala. Žijeme spolu už oddávna. Nikdy nespí, verne stráži, panuje mi, a či slúži?! Je dôvernou sestrou ticha. Nemé rady na mňa dýcha. Bolesť z hrude vymýva, k zabudnutiu pozýva. Vyučuje k svojmu duchu, rozvíja ma v hudbu tichú. Nič nečakám. Len tak som. V pokore, v živote, v nej. Samota nie je taká zlá, ako sa iným možno zdá. […]

Je držať báseň v dlani, kým sama nevzlietne. Je list na jabloni z jari, kým na zem nespadne. Je nepokosenou lúkou v zázračnom rozkvete, žiarivým, letným slnkom na tejto ľudskej planéte. Je dobrým životom ísť, hoc aj kdesi v ústraní. Dať a nepovedať nič, nebyť nikým spútaný. Je dopisom na rozlúčku, nakoniec roztrhaným, i moje slzy na […]

Mala som s Tebou živý sen. Bozkával si ma v ňom. To viem. Hľadal v myšlienkach slová, rozosmieval mi srdce. Znova. Chcela som poštípať. Do krvi. Či práve nespím. Ale spím. A teraz nie a nie sa prebudiť. Túžim si ten sen s Tebou žiť. Ako zo snára tichá memories, sa Ti chcem občas priblížiť. Avšak… ak mi to dovolíš.