memories

Raz uchopím moment z času,

vložím si ho do dlaní.

On vznesie ma na letnú lúku,

kde sa vo večnosť premení.

Potom (ne)konečne pozhoviem.

Vdýchnem a zažnem pokoj.

Do kolesa času viac nenačriem,

rozplyniem sa navôkol.

Duša z tela odomkne sa,

perepúťou prejde.

Sama s vetrom prepojená,

zmierenie v ňom nájde.

V tom jedinom okamihu,

tráva tíško vzrastie.

Usadím sa v nej v predstihu,

kým ševeliť mi začne:-

„Čo čas zobral, nie je viac.

Trpezlivosť ruže plodí.

Čo nadíde, nie je ešte,

preto prosím, choď a ži!“