memories

     Harmonické bytie sa zdá byť čoraz vzdialenejšie, pretože človek žije v nepokoji. Má ohromné množstvo dostupných prostriedkov a zároveň zažíva pocit rozčarovania z nadbytku a stráca svoje ilúzie. Je opantaný úzkosťou, ktorá však nemá žiadnu vonkajšiu príčinu a vymýšľa si ďalšie a ďalšie zúfalstva. Osobnosť skrytá vo vnútri ho núti túžiť po niečom, čo ešte nemá a našepkáva mu, že to, čo je tu a teraz bude za určitý čas bezvýznamné a že to, čo sme doteraz dosiahli, stratí čoskoro svoj význam. Je to neustály boj o dosiahnutie toho, čo ešte nemáme. A už tu môžeme vytušiť zárodok všetkých konfliktov a nepokojov, ktoré vyrastajú z hĺbky človeka a otravujú jeho život. A toto sa nakoniec prejavuje na našich vzťahoch s ľuďmi.

Pri zovšeobecnení ľudských potrieb, stoja na konci dve mimoriadne silné skupiny, ktoré môžeme nazvať ako potreba sociálneho kontaktu a potreba sebarealizácie. Dnes máme možnosť byť v kontakte aj bez osobného spojenia a dostatočne, možno niekedy až nad mieru ju aj využívame.

Prečo blogujeme? Prečo komentujeme, prečo neustále diskutujeme na rôznych webových stránkach? Prečo prežité premietame do svojich poviedok a básní? Prečo z prečítaných kníh, či článkov robíme výťah a predostierame ho potom vlastnými slovami iným?

Myslím si, že preto, lebo máme potrebu sa vyjadrovať, a preto chceme a vyhľadávame kontakty s úplne cudzími ľuďmi a mnohokrát nám záleží na ich názore. Nové skutočnosti a podnety z ich strany sú tým, čo nás tlačí ísť ďalej a ďalej na sebe pracovať a zdokonaľovať sa. Sú to zážitky, ktoré chceme spoznávať a ďalej v sebe spracovávať. Rozširovať tak obzory vlastného poznania a naopak o prežité sa podeliť. A to je veľmi dobre. Ale prečo to nemôže prebiehať vždy na určitej úrovni, prečo sa urážame a znevažujeme navzájom? Možno anonymita z nás robí to, čo v skutočnosti nie sme.

Nezhody sú všade, ale najlepšie je začať sám od seba. Ako? Ak niečo urobiť, alebo napísať neviem lepšie, tak nebudem druhého kritizovať, alebo urážať. Naopak, ak sa mi niečo páči, tak pochválim a ak niečomu nerozumiem, tak sa spýtam. Nikto nemá patent na pravdu a už vôbec nie na rozum a každý sa môže aj pomýliť. Upozorniť však slušne na chyby druhého, je už mnohokrát nad rámec našich možnosti, však? Častokrát volíme tú najjednoduchšiu formu. A to je škoda.

K napísaniu tejto úvahy ma viedol jeden komentár, ktorý som si prečítala na istom blogu. Ak diskutujúci napíše autorovi na krásnu, umeleckú báseň o láske,  že ide o „porno-fekálny výtvor“, tak ja už potom naozaj nechápem, kde to žijeme. A prečo toto robíme?

Tí, čo skúmajú ľudskú myseľ už dávno prišli na to, že najväčšou otravou pre človeka sú potláčané emócie. Áno, túto možnosť máme, preto ju využívajme a dávajme najavo svoje emócie, deľme sa o svoje poznania a komentujme názory a pohľady druhých…ale prosím vás, slušnou a dobrou formou. Veď to nič nestojí.