Je to ako dnes, pred hodinou,
pred minútou, pred malou chvíľou…
Keď si ma hladil a prikrýval svojou perinou.
Napájal túžbou nedočkavou
a sýtil láskou dobroprajnou.
Keby som vedela, že je to naposledy,
nevstala by som, ani teraz, ani vtedy.
Moje meno vryla by som Ti do brehov,
a svoje oči darovala so všetkou nehou,
aby si videl svet mojimi
a ja nech už navždy slepá
nič iné nikdy nevidím.
I bez nich si Ťa budem vo sne maľovať,
ako sa smeješ, že máš ma strašne rád.
Ešte stále cítim Tvoje dlane na sebe,
stále vidím šťastie v Tvojom pohľade,
ktorým pršali na mňa horúce city
a svet prestal byť na chvíľu dôležitý.
Avšak slová lásky zostali len slovami,
bez váhy ako pierka z okna vypustené
a s opadaným lístím v jeseni
boli tiež do mora odnesené.
Ale Tvoje city vo mne uložené,
srdciami našimi vtedy spečatené,
zostávajú vo mne a Ty v nich
už navždy, nie iba na okamih.