Až nebudeš mať čo na práci
a na mysli vrásky,
zaklop u mňa na srdci,
vždy sa Ti oddá z lásky.
Spoločne vojdeme
v pamäti budúce,
naše sny povstanú
z popola na oheň,
hrdlom nám bude tiecť
ľahučký, tichý smiech
a chvíľu šťastní sme…
Až kým na svitaní
vplávaš opäť do hmly,
ktorej smer ja nepoznám,
snáď vieš aspoň Ty sám,
čo hľadáš a nemôžeš nájsť.
Zostanem za bránou stáť,
kým v závoji bielej hmly,
v tom rannom brieždení
svoje stopy zanecháš.