Raz uchopím moment z času,
vložím si ho do dlaní.
On vznesie ma na letnú lúku,
kde sa vo večnosť premení.
Potom (ne)konečne pozhoviem.
Vdýchnem a zažnem pokoj.
Do kolesa času viac nenačriem,
rozplyniem sa navôkol.
Duša z tela odomkne sa,
perepúťou prejde.
Sama s vetrom prepojená,
zmierenie v ňom nájde.
V tom jedinom okamihu,
tráva tíško vzrastie.
Usadím sa v nej v predstihu,
kým ševeliť mi začne:-
„Čo čas zobral, nie je viac.
Trpezlivosť ruže plodí.
Čo nadíde, nie je ešte,
preto prosím, choď a ži!“