Je držať báseň v dlani,
kým sama nevzlietne.
Je list na jabloni z jari,
kým na zem nespadne.
Je nepokosenou lúkou
v zázračnom rozkvete,
žiarivým, letným slnkom
na tejto ľudskej planéte.
Je dobrým životom ísť,
hoc aj kdesi v ústraní.
Dať a nepovedať nič,
nebyť nikým spútaný.
Je dopisom na rozlúčku,
nakoniec roztrhaným,
i moje slzy na krajíčku,
z básní od anonymných.
Šťastie dušu obnažuje,
maľuje krídla miesto rúk.
Podopiera a nevráskavie,
vyslané, vráti sa cez oblúk.