Neryje slová
do kôry stromov plačúcich,
nepáli mosty
v slovách ohňom planúcich.
Márnosť ukrytá
v zdaní nadľudskej moci,
slepému ukázať,
zrnko pravdy o polnoci.
A srdce v hrudi
mlynskými kameňmi zbité.
Rany má
tupou ihlou skrz naskrz zošité.
Musí však, musí,
ísť a zhľadúvať do úmoru bytia,
a nemým načúvať,
až do sklonku svojho žitia.
Nedá si povedať,
dňom i nocou sa hýbe.
Nestojí na povel
a s rozumom sa stále prie.
Srdce ako dar
a ono len z koláča dieru,
sama mu dávam
šancu za nájdenú dôveru.