Sú dni…
keď sa slnku chrbtom otočím
a idem si za nebom po jeho úbočí.
Na tej ceste ponad starú kaplnku,
zastanem a nakŕmim stratenú srnku.
Jej očami plnými ľútosti
odriekam modlitby do vlastnej minulosti.
Pod nohami kamene jagajúce,
zbadám v nich svoje pošliapané srdce.
V odraze hviezd Tvoj úsmev milý,
pozeráš na ne v rovnakej chvíli.
Líham si na lúku pod nebeský oltár,
nastavím k nemu svoju pravú tvár.
V tej tichej hore sa vyznávam
a útechu si odtiaľ odnášam.
Mne sa veľmi páčia:-) ...
Vycibrím...nič neboj... :) ...
Veršíky sú trocha kostrbaté, ale úprimné...pekné... ...
Celá debata | RSS tejto debaty